Fyzioterapia ako súčasť komplexnej liečby pri Sclerosis Multiplex
Vo všeobecnosti môžeme o každej liečbe povedať, že by mala byť zahájená od stanovenia diagnózy čo najskôr. Inak tomu nie je ani v tomto prípade, pri už spomínanej Sclerose Multiplex.
Dôležitosť sa prikladá aj naviazanosti špecialistov, ktorí sa spolu podieľajú pri aktívnej liečbe ľudí so SM. Okrem spolupracujúcich odborníkov ako je všeobecný lekár, neurológ, psychológ, logopéd, či odborná zdravotná sestra, má svoje zastúpenie aj rehabilitačný lekár a fyzioterapeut. Kľúčovým a rozhodujúcim členom tohto tímu je ale samotný pacient, ktorý so zahájením liečby prestáva byť už len pasívnym objektom. Zároveň je pre neho dôležitým krokom prijať skutočnosť ochorenia a svoju energiu využiť k aktívnemu riadeniu života a jeho vedomému utváraniu.
Prítomnosť fyzioterapie sa zameriava na programy nefarmakologického charakteru, ktoré upravujú životný štýl ale zároveň rešpektujú zdravotný stav pacienta.
Rehabilitácia je nevyhnutnou súčasťou liečby a jej hlavné zameranie je zlepšenie alebo obnova porušenej pohybovej funkcie. Okrem kinezioterapie (terapie pohybom) sú súčasťou fyzioterapeutického programu aj pomocné fyzioterapeutické úkony - ako je elektroliečba, manuálna terapia : masáže, mäkké techniky, postizometrická relaxácia, termoterapia - využíva sa terapia negatívnym teplom (- lokálne alebo kryokomory), vodoliečba.
Fyzioterapia, ako jedna z možností nefarmakologickej intervencie na ovplyvnenie motorických funkcií, tvorí dôležitú súčasť liečebnej stratégie z dôvodu, že podporuje adaptačné zmeny v centrálnych nervových štruktúrach a v počiatočnom štádiu prispieva k obnoveniu porušených funkcií - hybnosť, citlivosť, rovnováha. A to je zároveň dôvod, prečo by mala byť liečba zahájená ihneď po stanovení diagnózy SM. Totižto v priebehu vývoja ochorenia, CNS postupne stráca schopnosť obnovy funkcie a dochádza k trvalým prejavom neurologických porúch. A práve prostredníctvom odborne vedenej fyzioterapie je možné stimulovať funkčné rezervy a adaptačné procesy v CNS a tak progresiu výrazne spomaliť.
Ďalším prínosom pohybovej liečby je adaptácia organizmu na pohybovú záťaž, čím môžeme dosiahnuť väčšiu odolnosť voči stresu. Zároveň uvoľňované endorfíny z cvičenia napomáhajú pri pozitívnom myslení a tým majú dopad na psychickú pohodu pacienta. Okrem toho, je cvičenie vhodná a užitočná náplň ich voľného času, ktorá im navyše prináša uspokojenie z toho, že sú schopní so svojím ochorením aktívne bojovať.
Je potrebné aby fyzioterapeutická liečba SM bola individuálna, nakoľko sa musí zohľadňovať priebeh a štádium ochorenia, rovnako vek a celkový zdravotný stav pacienta - ako fyzická kondícia tak aj psychika. Riešením je zabezpečenie komplexnej, cielenej, dlhodobej a včas stanovenej liečby.
Hlavným cieľom fyzickej aktivity je prispieť k stabilizácií a spomaleniu nárastu disability.
Ide predovšetkým o zlepšenie kardiorespiračnej zdatnosti, rozvoj svalovej sily, vytrvalosti - čo znamená, že zabezpečíme zlepšenie schopnosti odolávať únave, ktorá je závislá na úrovni fyziologických funkcií ako je okysličovanie a transportné procesy vo svaloch. Okrem toho aj zlepšenie posturálnej stability, udržanie kĺbnej pohyblivosti a ovplyvnenie spasticity.
Cvičebná jednotka pozostáva zo 4 fáz - rozcvičenie, hlavná časť, uvoľnenie, strečing. Rozcvičenie, ako prvá časť, je prípravnou časťou, v ktorej sa organizmus zahreje a pripraví sa tak telo na záťaž. Zároveň znižuje riziko zranenia a zlepšuje flexibilitu. Zahŕňa opakované a kontrolované pohyby.
Hlavná časť. V tejto časti tréningu je pozornosť upriamená vlastnému cvičeniu, ktorým väčšinou býva posilňovanie s vlastnou váhou, s využitím strojov alebo rôznych pomôcok ( therabandy, overbally, jednoručky). Rovnako môže ísť o balančné cvičenia alebo aeróbne cvičenie, ktoré sa odporúča zaradiť do bežného života pacientov so SM. Ide o pohybové aktivity vytrvalostného a dynamického charakteru, pri ktorom je zaistený dostatočný prísun kyslíka do organizmu. Vhodné aktivity aeróbnej záťaže sú bicyklovanie, rýchla chôdza, beh, plávanie či veslársky trenažér. Dôležité je aby aktivita nadobudla pravidelnosť a aby sa dĺžka záťaže postupne zvyšovala podľa reakcie na záťaž.
Ďalším vhodným cvičením pre hlavnú časť cvičebnej jednotky je metóda kruhového tréningu a to z dôvodu, že umožňuje variabilitu a komplexnosť cvičenia. Jeho charakteristikou je, že pri každom cvičení dôjde k posilneniu základných partií tela ( chrbát, hrudník, ramená, dolné končatiny, brucho) a je zároveň možné kombinovať cviky na zvýšenie svalovej sily s cvikmi aeróbnej záťaže. Rovnako je podstatná pravidelnosť a možnosť zvyšovania náročnosti tréningu.
Po hlavnej časti nasleduje uvoľnenie, pri ktorom sa organizmus vracia späť do fázy pokoja bez zadýchavania. Spravidla ide o aktivitu, ktorá je vykonávaná v miernom tempe.
Záverečnou fázou je strečing. Dôležité je aby sa nevykonával švihovo ale len do polohy, pri ktorej je cítiť mierny ťah, ktorý by sa mal znižovať. Strečing priaznivo pôsobí na rozvoj flexibility tiež proti svalovej stuhnutosti a zvýšenému svalovému napätiu.
Využitie fyzioterapeutických programov u imobilných pacientov si vyžaduje pomoc druhej osoby. Pacienta vyzývame aspoň k pohybovému náznaku a pokusu zapojenia svalstva, aby sme tým predišli úplnej atrofii svalových skupín. Na ovplyvnenie svalového tonusu sa zaradzuje naťahovanie mäkkého tkaniva a mobilizácia, pričom dochádza k stimulácií receptorov. Využíva sa taping, loptičkovanie, masáže, mäkké techniky, termoterapia, elektrostimulácia, či použitie ultrazvuku. Svoju dôležitosť má polohovanie a využitie fixačných dláh pre extenčné postavenie končatín. Práve v týchto prípadoch sa vo veľkej miere využíva PNF, vodoliečba, manuálna terapia, elektroliečba, hipoterapia či ergoterapia.
Bc.Alexandra Krištofová